13.10.2026
Z čašníčky až po šéfku oddelenia
Ako sa naša Daniela bez skúseností so špedíciou dostala až na manažérsku stoličku a prečo si Taliansko navždy získalo jej srdce? Dočítaš sa v našom rozhovore.
Niektoré životné cesty sú priame, iné pripomínajú kľukaté talianske uličky. Príbeh našej kolegyne Daniely Malackaničovej je presne taký – plný nečakaných zvratov, jazykových výziev a obrovskej chuti učiť sa nové veci. Od sezónnych brigád v Taliansku až po prácu v DeutschManne, kde sa postupne vypracovala a dnes riadi úspešný team obchodníkov. Toto je jej príbeh.
Daniela Malackaničová už ako šéfka obchodného oddelenia v DeutschManne
Tvoja cesta sa začala v zahraničí. Prečo si odišla práve do Talianska?
Bolo to okolo roku 2000, vtedy sa chodilo do Talianska na zbery úrody. Počula som o tom od známych, tak som to chcela skúsiť aj ja. Prišla som do Talianska, ale brigáda mi nevyšla, tak som si musela v tom momente poradiť inak. Začala som hľadať prácu na mieste, avšak po taliansky som ešte nevedela. V tom čase ešte nebol internet, nemala som tam žiadne kontakty. A tak mi neostávalo nič iné, len prejsť okolie a popýtať sa na prácu. Stretla som Taliana, ktorý hovoril po rusky a povedal mi, že prenajíma reštauráciu. Našla som si tam brigádu v reštaurácii. S majiteľom som sa dorozumievala po rusky a s čašníkmi po nemecky. Postupne som sa však snažila zapamätať si čo najviac a nasávať taliančinu. Chcela som sa ju naučiť.
Pracovala si teda s talianskymi kolegami, ktorí vedeli po nemecky?
Áno, a postupne som spoznávala ďalších ľudí. Jeden z nich, Talian, mal na severe brata. Bola to dobrá lokalita pri Lago di Garda plná dovolenkárov. Dohodli sme sa, že sa presne o rok s jeho bratom stretnem na určenom mieste a on mi pomôže s prácou. O rok som teda vycestovala, čakala som asi dve hodiny na stanici a on prišiel. Dohoda platila, aj keď sme celý rok neboli v kontakte. Naozaj tam bol a pomohol mi s prácou. Tu mi znovu pomohla práve nemčina. Zakotvila som v jednej reštaurácii na päť rokov – vždy počas sezóny. Tam som sa učila taliančinu so slovníkom v ruke. Keď som niečo počula často, naštudovala som si to.
Čo sa ti na Taliansku páčilo, že si sa vracala iba tam?
Mala som dobrý vzťah s majiteľmi, vedeli sme sa na seba spoľahnúť. Cítila som sa ako v rodine. Mali syna približne v mojom veku. Doteraz sa stretávame a udržiavame vzťahy.
Po akom čase si mala pocit, že sa už vieš dohovoriť?
Vždy na konci sezóny. Už po druhom pobyte v Taliansku som sa vedela dohovoriť po taliansky. Poprosila som ich, aby ma opravovali, keď urobím v taliančine chybu. To mi pomohlo.
Hovoríš po taliansky, nemecky aj po anglicky?
Áno, angličtinu som sa učila sama doma dva roky. Zaplatila som si jeden kurz zameraný na výučbu cudzieho jazyka a bola to pecka. Dnes nemám problém dorozumieť sa napríklad na dovolenke. Samozrejme, človek musí chcieť, inak to nejde. Našla som si aj spolužiakov, s ktorými som mohla rozprávať po anglicky.
Ja nie som prirodzený talent na jazyky, ale chcela som sa naučiť a baví ma to.
Kávička na palube lietadla smerom na teambuilding v Chorvátku
Prečo by mal podľa teba človek navštíviť Taliansko?
Kvôli architektúre a atmosfére. Keď som tam pracovala, pol roka som nemala voľno, takže som nič nevidela. Až minulý rok som autom prešla Pisu, Florenciu a vnútrozemie. Ich životný štýl je iný. Napríklad majú vonku dva malé stolíky, pijú kávu a hrajú karty. Tá atmosféra je na každom kroku.
Čo by sme si mohli z ich kultúry vziať?
Keď príde víkend, oni jednoducho vypnú. V sobotu nedvíhajú telefóny, z práce odchádzajú už zbalení rovno na predĺžený víkend. Vedia relaxovať. Keďže som pracovala v dovolenkovom rezorte, tá pohoda prechádzala aj na mňa. Teraz máme klientku, ktorá mi zavolá aj cez víkend, ale prácu nerozoberáme, pretože je sobota. Prácu riešia priateľskejšie ako my, a preto mám spoluprácu s Talianmi tak rada.
Ako si sa dostala do DeutschMannu?
Po pár rokoch som v Taliansku skončila, ale chcela som ostať s taliančinou v kontakte. Páči sa mi, že Taliani sú ako národ oveľa priateľskejší a otvorenejší – po pár telefonátoch ti začnú tykať. Sú mi srdcu blízki. Keď som sa vrátila domov, registrovala som autá DeutschMann, no nevedela som, čo firma robí. A potom som videla inzerát, že v Trebišove hľadajú niekoho, kto vie po taliansky. Prišla som na pohovor, otvorím dvere a zrazu moja bývalá a veľmi prísna učiteľka (smiech). Miriam ma učila v škole telesnú a teraz viedla so mnou pohovor. Preskúšala ma z nemčiny aj taliančiny a bolo to. Prijala ma.
Keď si nastúpila do DeutschMannu, bola to riadna zmena, keďže to bola pre teba úplne nová oblasť, iná práca. Čo ti pomohlo vydržať?
Túžba ostať v kontakte s Talianmi a fakt, že som typ, ktorý rád skúša niečo nové. Časom ma začala baviť aj samotná špedícia. Pri expresných prepravách je to často veľký adrenalín.
Od začiatku som chcela robiť obchod. Získať klienta je výzva a každá preprava je niečím nová a iná. Boli však aj situácie, keď som si po niektorých telefonátoch poplakala.
V čom sú rozdiely, keď voláš potenciálnemu klientovi do Talianska a do Nemecka?
Keď Talianovi poviem, že som zo Slovenska, hneď začne rozprávať, že tu má kamaráta, a prejdeme na súkromné témy. Nemca to nezaujíma, sú striktnejší. Taliani viac dôverujú, stačí im dať vedieť len vtedy, ak nastane problém. Nepotrebujú neustále notifikácie, keď všetko funguje. Dôveru majú od začiatku. Komunikácia, spoľahlivosť a otvorenosť fungujú. Vždy poviem pravdu o stave zákazky, aj keď je to nepríjemné, než aby som mala stratiť dôveru.
Danka s kolegyňou v pracovnom nasadení
Chcela si to niekedy vzdať, keď sa ti nedarilo?
Ja som ten typ človeka, že keď sa niečo pokazí, nedá mi to a nenechám to tak. Časom som sa naučila nechať emócie vychladnúť, veci si v pokoji vykomunikovať, nájsť kompromis a nikdy neodchádzať v zlom. Stalo sa mi, že mi klient najprv naložil, no potom zavolal a s chladnou hlavou sme situáciu vyriešili. Vždy sa snažím zanechať dobrý dojem, riešiť chyby otvorene a byť nápomocná.
Ako si došla k tomu, že chceš byť šéfka?
Mňa primárne bavilo byť obchodníčkou, ale keď moja vtedajšia šéfka odišla na materskú dovolenku, ako jej zástupkyňa som prevzala túto rolu.
Kedy si sa „našla“ v tejto pozícii šéfky?
Asi keď ma ľudia prišli požiadať o pomoc. Ja som ten typ, že dovtedy budem robiť nejakú vec, kým ju nevyriešim. Keď viem pomôcť, alebo moje riešenie funguje, vtedy viem, že som na správnom mieste.
Vidíš na svojom teame, že odlišné jazyky ovplyvňujú aj ich správanie?
Áno. Aj ja mám v taliančine iný prejav, viac gestikulujem a kričím. Myslím, že to tak v teame máme viacerí. Napríklad naši anglicky hovoriaci kolegovia majú podobný anglický humor. Zrejme človeka ovplyvní to, s kým dlhodobo spolupracuje. Keď voláme s človekom z inej krajiny, automaticky prispôsobíme aj spôsob, akým hovoríme. Jazyky nás ovplyvňujú.
Čo je pre teba najdôležitejšie, aby tvoj team fungoval a zlepšoval sa?
Určite kooperácia a otvorená komunikácia. Napriek tomu, že mám v teame rôznorodé povahy, nemáme konflikty a pomáhame si v problémových situáciách. Väčšinu ľudí som „zdedila“ od bývalej šéfky. Dokonca mám aj kolegyňu, ktorá prišla k nám v 57 rokoch z pozície šéfky z inej firmy na rolu disponenta v DeutschManne. Každý u nás začína rovnako bez ohľadu na to, čo robil predtým, a postupne sa prepracováva ďalej. Dnes mám túto kolegyňu v teame ako obchodníčku. S každým človekom rieši šéf iné výzvy, ale po tých rokoch sú už všetci v mojom teame samostatní.
V čom je dobré, že ako šéfka stále aktívne robíš obchod?
Vieme sa navzájom zastúpiť, ak je niekto na dovolenke, a nevypadla som z toho vlaku. Vidím aktuálne zmeny cien, viem klientovi obhájiť, prečo sa veci zmenili. Viem promptne reagovať, keď je to nutné.
Máte pred sebou nejaké výzvy?
Chceli by sme prvé miesto v Grand Prix (interná DeutschMann súťaž).
Príbeh našej kolegyne Danky Malackaničovej je dôkazom toho, že s otvorenou mysľou, pracovitosťou a pozitívnym prístupom sa dá dôjsť ďaleko. Pokojne až na manažérsku stoličku. Držíme palce, aby sa jej s teamom podarilo dosiahnuť vytúžené prvé miesto v Grand Prix. Ak máš vášeň pre nové veci a odhodlanie, môžeš byť súčasťou tohto teamu aj ty. Svoj team si totiž každý vyberá sám a team jeho. Vďaka tomu pracujú spolu ľudia, ktorí si rozumejú najviac.