29.09.2026

Vedela som, že sa raz vrátim na Slovensko

Kým iní snívajú o živote v zahraničí, Renáta snívala o návrate domov. Po 8 rokoch v Anglicku sa vrátila na Slovensko a dnes vedie svoj vlastný team v DeutschManne. Ako sa jej to podarilo?

Život v zahraničí láka mnohých. Renáta Sotáková, ktorú kolegovia volajú „Alica", odišla do Anglicka osvojiť si cudzí jazyk a spoznať iný svet. Anglicko ju naučilo samostatnosti, trpezlivosti aj tomu, ako sa postaviť na vlastné nohy. Domov sa vrátila až po ôsmich rokoch a zakotvila v DeutschManne. V tomto rozhovore sme sa pýtali na jej životné rozhodnutia a kariérnu cestu.


Renáta nesnívala o tom, že bude šéfkou. Dnes je za to rada, v tejto pozícii sa cíti dobre. 

Bola si v Anglicku 8 rokov. Vedela si už vtedy, že tam nechceš ostať natrvalo?
Išla som s cieľom raz sa vrátiť. Nerobilo mi dobre anglické počasie. Bolo tam vlhko a chlad, na ktoré som si nikdy poriadne nezvykla. A potom tu bola rodina. Videla som ich maximálne dvakrát do roka. Aj kvôli tomu som vedela, že tam nechcem zostať nastálo.

Zažila si moment, keď si vedela, že tam naozaj nechceš ostať?
Jasné. Vždy, keď bola nejaká rodinná oslava a ja som na nej chýbala, bolo mi smutno. Chýbali mi kamaráti, rodina a fakt, že sa máš o koho oprieť. Kamarátov si tam síce nájdeš, ale nie sú to také dlhodobé a pevné vzťahy, aké máš doma. Bolo mi tam dobre, ale aj tak to nebolo ono.

Akej práci si sa v Anglicku venovala?
Skúsila som toho dosť, robila som naozaj všeličo. Pracovala som ako au-pairka, opatrovateľka detí, upratovala som v nemocnici a pracovala aj v škole.

Keď to porovnáš so Slovenskom je život v zahraničí ľahší?
Zarobiť sa tam dá dobre a niektoré veci sa vybavujú rýchlejšie, to je pravda. Ale výdavky sú extrémne vysoké. Ak chceš v zahraničí naozaj žiť a budovať si tam rodinu, rozhodne to nie je o nič jednoduchšie ako doma.

Kedy prišiel ten zlomový moment, že si sa rozhodla vrátiť domov?
Vtedy som mala priateľa a spoločne sme sa rozhodli, že sa vrátime na Slovensko. On bol z Petržalky, tak sme sa usadili v Bratislave. Po polroku sme sa ale rozišli, a tak som sa vrátila domov, do Vranova. Na Bratislavu som si nezvykla, nebol to môj domov. 

Aký bol pre teba návrat domov?
Po toľkých rokoch v inom prostredí a inom systéme sa človek musí opäť poriadne zorientovať. Znovu si budovať istotu, dôveru vo vlastné schopnosti a kariéru si budovať od začiatku. Vedela som ale, že som jazykovo zdatná a mám za sebou cenné skúsenosti. Verila som, že keď som sa dokázala presadiť vonku, dokážem to aj doma.

Po 8 rokoch si sa teda vrátila domov. Akú prácu si si hľadala?
So sestrou sme sa venovali pečeniu koláčov a tort. Rozmýšľali sme, že by sme sa tomu mohli  venovať aj  profesionálne a otvoriť si prevádzku, no podnikanie na Slovensku teraz nie je najjednoduchšie, tak to ostalo len pri koníčku. Chcela som však využiť to kvôli čomu som odišla-  lepšiu znalosť angličtiny. Mojej tety známa vtedy pracovala v DeutschManne a povedala mi o tejto práci. Prihlásila som sa a zobrali ma.

Prečo vo výbere z ponúk práce vyhral DeutschMann?
Zaujalo ma, že tu vždy niečo riešiš, nie je to stereotypné a navyše komunikuješ aj so zahraničím. Na začiatku som mala obavy. Bolo tam veľa informácií naraz a pripadalo mi to príliš rýchle. Pomohlo mi, že som sa mohla zaučiť v Akadémii, kde som mala dostatok času adaptovať sa a postupne sa naučiť všetko potrebné.

 

Noví zamestnanci sa najprv zaúčajú v Akadémii, kde sa učia postupy práce.

Po Akadémii prišla Rýchla smršť – moment, kedy si oddelenie vyberá človeka a zároveň si človek vyberá oddelenie. Pamätáš si, podľa čoho si si vyberala vtedy ty?
Šéfka mi bola sympatická, aj komunikácia s ňou predtým prebiehala fajn. Viacero oddelení prejavilo o mňa záujem, to bolo super a mala som z čoho vyberať. Navyše som počas Akadémie stihla spoznať viacerých ľudí z firmy a rôznych oddelení. Tento proces je dobrý, pretože človek nejde do neznáma. Už počas zaúčania spozná všetkých potenciálnych šéfov aj ľudí na jednotlivých oddeleniach. Každý nováčik si môže vybrať svoj team a team jeho, takže sa nemôže stať, že niekto ide tam, kde nechce, alebo šéfovi príde do teamu človek, s ktorým si nerozumie. V momente, keď som si vyberala, ľudí som poznala a vedela som, na ktoré oddelenie, a teda do ktorého teamu chcem ísť. 

A podľa čoho si ty dnes vyberáš ľudí do svojho teamu?
Predtým s nami riešia rôzne úlohy, takže vidím, ako reagujú a ako komunikujú. Sledujem, či majú skutočný záujem, ako sa správajú a odpovedajú. Podľa toho už viem povedať, či táto spolupráca má potenciál.

Stane sa, že to niektorí ľudia nezvládnu?
Áno, je to dynamická práca a nie je pre každého. Stane sa, že niekto odíde ešte počas zaúčania v Akadémii. Ľudia si často príliš osobne berú komunikačné nezhody. Vtedy im vysvetľujem, že je to jednoducho súčasť práce. Dopravca má inú povahu, niekedy je nervózny, tlačí na teba. Človek si to vie zobrať osobne, ale časom sa naučí zvládať podobné situácie lepšie – napríklad aj tak, že zavolá neskôr. Celým procesom ich viem previesť a ukázať im, ako to riešiť. Len si na to prostredie musia zvyknúť. Aj na to máme systém – drilujeme, čiže cvičíme spolu situácie, ktoré sú pre nich náročné alebo s ktorými sa stretli a dali sa zvládnuť lepšie. 

Čo sú najdôležitejšie veci, ktoré riešiš na začiatku, keď prijmeš človeka do teamu?
Asi komunikácia, aby začali aktívne komunikovať s dopravcami a získavať prepravy. Učíme ich, aby boli aktívni v skupinách, volali dopravcom namiesto posielania e-mailov. Niekedy im to isté musíme zopakovať viackrát, kým si to osvoja.

Ako presne ich učíš byť aktívnymi v skupinách?
Obchodník musí vidieť, že je disponent aktívny a venuje sa zvereným prepravám. Keď dáva pravidelné aktualizácie, obchodník sa naňho vie spoľahnúť. Komunikácia a aktivita sú v tomto smere naozaj kľúčové.

Majú to noví disponenti ťažšie pri získavaní prepráv?
Obchodníci chcú mať samozrejme prepravu vyriešenú čo najrýchlejšie a za čo najlepšiu cenu. Ak ide o urgentnú alebo expresnú prepravu, výhodu má skúsenejší disponent. Pri prepravách, ktoré neponáhľajú, si to už vieme prerozdeliť. Nováčikov na začiatku kontrolujeme, aby sa v procese nerobili chyby.

Čo ťa na práci disponentky a šéfky baví najviac?
Pri práci disponenta ti rýchlo ubehne čas, keď sa naplno venuješ preprave. A potom tá spokojnosť, keď dobre vyriešiš problém a pomôžeš zákazníkovi aj obchodníkovi. Získaš si tak dôveru a nabudúce sa obrátia znova na teba. Práca šéfky je zasa najmä o práci s ľuďmi. Každý je iný typ človeka a vyžaduje iný spôsob komunikácie. Svojich ľudí dobre poznám, viem, kto aký je. Jeden, keď dlho sedí, vidím, že už sa potrebuje hýbať. Pošlem ho vtedy niečo zaniesť, alebo ak treba pomôcť s niečím niekomu. On sa opäť týmto nakopne. U iného si zas musím overiť, či mi naozaj rozumie tak, ako to bolo povedané. Každý je iný a to ma baví. Už z výrazu ich tváre viem, ako sa veci majú. 

Aká bola tvoja cesta k šéfovskej stoličke?
Nebol to môj cieľ. Po covide odišla vtedajšia šéfka a túto pozíciu ponúkli mne. Na začiatku som si vôbec nevedela predstaviť, čo ma čaká. Nevedela som, akú zodpovednosť to prinesie a ako budem reagovať v rôznych situáciách. Postupne to však bol pozvoľný nábeh, zodpovednosti mi pridávali krok za krokom. V Akadémii som sa všetko postupne naučila. Na každú pozíciu sa tu pripravíme, nie sme hodení do vody, takže netreba mať obavy. Nakoniec som rada, že to takto dopadlo, v tejto pozícii sa cítim dobre.

Máš nejaké výzvy pred sebou ako šéfka?
Túto pozíciu robím už niekoľko rokov. Niekedy sa pristihnem, že ľuďom dôverujem až príliš, takže sa chcem naučiť lepšie „čítať" ľudí. Vždy je priestor na to, aby sa človek posúval ďalej.

Si v DeutschManne už 13 rokov, to je dlhá doba. Si stabilným členom teamu a firma je tvojím stabilným pilierom v živote. Prečo sa tu stále cítiš dobre?
Videla som, že táto práca nebude stereotypná. Organizujú sa tu aj rôzne akcie, a keďže som sama rýchly človek, takéto prostredie mi jednoducho sedí.

Niektorí sa boja, že ak by boli dlho na jednom mieste, môže ich to začať nudiť. Ako to vnímaš ty?
Takto som nad tým nikdy nerozmýšľala. Mám po štyridsiatke, som v tejto práci zabehnutá a nie je to stereotyp. Mám rada svojich kolegov aj samotnú prácu. Preto necítim potrebu niečo meniť. Neviem si predstaviť, že by som teraz niekde inde začínala odznova. Nevidím na to jediný dôvod.

Pomáha tebe aj tvojmu teamu pri jednaní s dopravcami samotné meno firmy?
Pri novom dopravcovi nikdy neviem s istotou, či nás pozná. Ale hneď po prvej skúsenosti s firmou už to ide jednoduchšie, keď si dopravca vybuduje dôveru. Vidí, že má zaplatené včas a že komunikácia funguje. Máme na trhu silné a dobré meno, o ktoré sa vieme oprieť. 


Naši filipínski kolegovia už pracujú naplno, snažia sa hovoriť po slovensky a vytvoriť si tu na Slovensku svoj druhý domov. 

Vo firme máme po novom aj kolegov z Filipín, ktorí sú práve u teba v teame. Aké to je s nimi pracovať?Adaptácia bola na začiatku o niečo pomalšia. Dochvíľnosť a tempo práce vnímame každý trochu inak a nie všetci sú na náš spôsob fungovania zvyknutí. Na začiatku sme si užili kopec srandy. So slovenskými a českými dopravcami zažívame úsmevné situácie doteraz. Niektoré preklady či skloňovanie cez prekladač dokážu vyznieť dosť komicky. Máme rozdielne povahy, zvyklosti, ale spolu tvoríme jeden silný team.

Skúsenosti zo zahraničia nie sú premárnený čas, ale silná výhoda, ktorú vieme v DeutschManne oceniť. Cudzí jazyk, samostatnosť, schopnosť obstáť v neznámom prostredí – to všetko sú veci, ktoré u nás dokážeš zúročiť od prvého dňa. Strávil/a si aj ty čas v cudzine a rozmýšľaš, ako ďalej? U nás máš priestor začať odznova a rásť. A možno raz, rovnako ako Renáta,  budeš stáť na čele vlastného teamu. Chceš rozhýbať svoj život k lepšiemu? Pozri si aktuálne pracovné ponuky a poď písať svoj vlastný príbeh.