19.10.2026
V 6 000 m n. m. vytiahol slovenskú klobásu: Ondrej zdolal 45 štvortisícoviek a z anglického skladu sa vrátil budovať kariéru domov
Každý z nás nosí v sebe nejaký „kopec“, no pre Ondreja sú métami skutočné tisícovky, ktoré ho naučili vytrvalosti a pokore v horách aj v živote.
Nasledujúci rozhovor nás zavedie do sveta turistiky a zdolávania svetových vrcholov. Pozrieme sa do zákulisia výprav, ktoré sa nezaobídu bez modrín, potu, premrznutých nocí, ale predovšetkým bez železnej disciplíny. Zistíte, prečo sa skúsený turista a náš kolega Ondrej nebojí vyraziť do Južnej Ameriky úplne sám, ako vyzerá tvrdá realita aklimatizácie vo vysokých nadmorských výškach a čo všetko ho hory naučili.
Od Tatier a škótskych kopcov až po 45 štvortisícoviek
Ako sa z obyčajnej turistiky stane vášeň pre štvortisícovky? Kde sa u teba zrodil vzťah k horám?
Od detstva som hrával hokej, k športu som mal teda blízko. K turistike ma priviedli rodičia, s ktorými sme chodievali do Nízkych Tatier, Malej a Veľkej Fatry. Keď som žil v Anglicku, chodil som do kopcov vo Walese a v Škótsku. S partiou sme neskôr chodili do Tatier a Álp, a stále som hľadal niečo viac, niečo vyššie. Chcel som posúvať hranice. Tak som sa dostal k prvému vyššiemu masívu, na Mont Blanc. Nie je to však len o výškach, lebo na kopce sa dá dostať z rôznych strán a rôznymi cestami. Konkrétne, napríklad na Mont Blanc vedie cez desať ciest, každá z nich je iná a niečím iným zaujímavá. Ja som na ňom bol zatiaľ trikrát a rád sa tam ešte vrátim.
Gerlach v zime
Koľko štvortisícoviek máš za sebou?
Už som ich prestal počítať. Je ich viac ako 45. Ale stále mám mnoho kopcov, na ktoré chcem ísť. Plánujeme napríklad sedemtisícovku Pik Lenina v Kirgizsku.
Ako vyzerá tvoja tréningová príprava pred takýmito náročnými výstupmi?
Bežne sa snažím behať dva až trikrát týždenne po 5 až 10 km a chodím hrať hokej. Viackrát do mesiaca absolvujem výstup v Tatrách.
Keď som sa však pripravoval na Južnú Ameriku, trénoval som štyrikrát týždenne, mal som osobného trénera a robil som kruhové a intervalové tréningy na zvýšenie VO2 max, mesačne som nabehal okolo 100 km.
Postaviť tréningový plán a získať potrebné informácie, to nie je problém. Dôležité je dodržiavať stanovený cieľ.
Výstupy si organizuješ sám alebo ako prebieha plánovanie?
Áno, väčšinou chodíme dvaja, niekedy sa niekto pridá. Spolu plánujeme a organizujeme zájazd. Základom je, že si dobre rozumieme a poznáme jeden druhého. Vieme sa zladiť a prispôsobujeme sa jeden druhému.
Čo učia hory: Pokora, plánovanie a vedieť, kedy sa otočiť
Vidíš nejakú paralelu medzi zdolávaním hôr a výzvami v práci?
Pre mňa sú to dva odlišné svety. V horách oddychujem od práce a dobíjam si baterky. Potom som výkonnejší a lepšie sa mi pracuje. Podobné je to v tom, že aj v práci si stanovujem náročné ciele a potom sa ich snažím dosiahnuť. Aj tam treba vytrvalosť, plán a cieľ rozdeliť na menšie časti. Turistika ma naučila aj to, že nejde o to dostať sa do cieľa čo najskôr, ale rozumne si cestu naplánovať, aby to vyšlo.
Kedy je dôležité do hôr sa nepúšťať alebo upustiť od výstupu?
Keď si spomeniem na svoje začiatky, najprv sme sa púšťali do všetkého, čo sa dalo. V lete sa otočíme pri búrke, no v zime sme išli do terénu, či bola metelica alebo fujavica. Mali sme šťastie, hoci sme párkrát aj premrzli. Zažili sme aj vietor s rýchlosťou 120 kilometrov za hodinu. Dnes by som to už nerobil. Skúšali sme svoje hranice. Problém nastáva najmä vtedy, keď ľudia situáciu podcenia a nepripravia si výstroj ani psychiku.
V lete toho netreba veľa, v zime si beriem viac tričiek z merino vlny. Hlavné je zostať v suchu. Dôležité sú aj dobré rukavice, topánky a vetrovka. Psychicky sa trénuješ, keď postupne prekonávaš rôzne vrcholy a vieš, čo zvládaš, čo ťa asi môže zastihnúť.
V akých momentoch si vyhodnotil, že sa radšej z výstupu vrátiš?
Väčšinou vtedy, keď to časovo nevychádzalo. Tých momentov našťastie nebolo veľa. Vtedy si poviem, že sa sem vždy môžem vrátiť.
Podľa čoho si vyberáš kopce, kam pôjdeš najbližšie?
Sú rôzne zoznamy, sme členmi rôznych skupín a hľadáme aj na internete. Keď chceme ísť liezť, hľadám trasy a opisy, kadiaľ tie cesty vedú. Primárne sa nerozhodujem len podľa samotného vrcholu.
Pohľad na Matterhorn a výhľad z vrcholu Matterhornu
Kde sa ti zatiaľ najviac páčilo?
Ťažko povedať. Alpy sú veľmi pekné — štvortisícovky vo Švajčiarsku, ale aj talianska strana a Dolomity. Nádherné sú aj naše Vysoké Tatry.
Slovenská klobása a slanina v 6 000 metroch n. m. na sólo expedícii Aconcagua
Tvoja zatiaľ najvzdialenejšia cesta však smerovala do Južnej Ameriky na Aconcaguu. Ako prebiehala táto expedícia?
Pôvodne sme mali ísť dvaja, no nakoniec som išiel sólo. Keď mi to kamarát zrušil, nachvíľu som sa zamyslel, či pôjdem. Potom som si však povedal, že som pripravený, všetko už bolo v pohybe a nechcel som to rušiť. Bol som nastavený na to, že idem. Celkovo som tam strávil 20 dní, z toho 10 dní trval samotný výstup na Aconcaguu. Človek sa tam nedostane len tak, potrebuje povolenie. Aj ja som šiel cez agentúru, ktorá mi vybavila víza, povolenie na vstup do národného parku aj transport do štartovacieho bodu. Aj keď som šiel sám, nikdy som nebol úplne sám. Stretával som ďalšie expedície a ľudí z rôznych krajín.
Začal som aklimatizáciou, ktorou bol výstup na vedľajšiu šesťtisícovku. Postupne som si vynášal veci a prespával stále vyššie. Aklimatizácii pomáha postupovať pomaly, približne po 500 výškových metroch, zastaviť sa, zísť nižšie a potom pokračovať vyššie. Telo sa tak postupne adaptuje a efektívnejšie spracúva redší vzduch.
Všetko šlo dobre, až kým som sa nedostal do výšky 5 000 metrov. Tam som dostal výškovú chorobu, ktorú som dovtedy nepoznal. Nemal som chuť do jedla, bolela ma hlava a cítil som slabosť a ťažko sa mi dýchalo. V Alpách príznaky zvyčajne ustúpia po troch či štyroch nociach. V Južnej Amerike to bolo horšie, takúto výškovú chorobu som zažil prvýkrát.
Pomohlo mi to však, pretože keď som potom vystúpil na vrch Aconcagua, hlava ma už nebolela. (Aconcagua je najvyšší vrch Ameriky s výškou 6 959 m. Nachádza sa v pohorí Andy v provincii Mendoza v Argentíne.)
Na vrchole Aconcagua, Južná Amerika
Ako si sa stravoval na tejto expedícii?
Niesol som si dehydratovanú stravu, ale aj poctivú slovenskú klobásu a slaninu, pretože telo vo výškach potrebuje nutrične bohaté tuky. Ješ to, čo máš, aj keď ti to nie vždy chutí. Zásoby si musíš rozdeliť tak, aby ti vystačili na celú výpravu. Základom je aj dostatok vody.
Vychádzal som zo skúseností a naštudoval som aj si skúsenosti iných expedícií a podľa nich som sa zariadil.
Vedel si, že to fyzicky zvládneš?
Nie, to som zistil, až keď sa to podarilo. Niektoré vrchy som už prešiel a podobne náročné výstupy som absolvoval aj predtým. Ale do každej expedície vstupuje veľmi veľa faktorov, ktoré ju môžu ovplyvniť. Základom je dobré plánovanie, výbava a predchádzajúce skúsenosti.
Čo ťa hory naučili?
Je toho viac. Určite byť skromnejší, pokornejší a robiť lepšie rozhodnutia. Stále človek ťahá za kratší koniec, keď ide na kopec. Niekedy sa naozaj treba správne rozhodnúť a nepreceniť svoje sily. Máme napríklad jeden vrch, ktorého výstup stále odkladáme, pretože nám zatiaľ nevyšli podmienky. Hory ťa naučia, že môžeš niečo chcieť, ale ak ťa v tej chvíli zastaví počasie alebo choroba, jednoducho to nejde.
Prečo by podľa teba mali ľudia chodiť do hôr?
Zresetujú si hlavu a nájdu si čas na iné myšlienky, ktoré by im v strese možno ani nenapadli. Každý má iné dôvody, prečo chodí do hôr. Pre mňa je to zmena prostredia, oddych pre hlavu a cieľ, ktorý ma len tak ľahko nenechá otočiť sa. Dole je jednoduchšie niečo vzdať, no v horách ťa to viac núti posúvať vlastné hranice. Nechceš sa vzdať tesne pred vrcholom.
Od skladu v Anglicku späť na Slovensko: Kariérny posun a práca v špedícii
Pred návratom na Slovensko si žil niekoľko rokov v zahraničí. Aká bola tvoja skúsenosť s prácou v Anglicku?
V Anglicku som strávil necelých päť rokov. Pracoval som v sklade, kde som jazdil na vozíku a neskôr sa podieľal na plánovaní do výroby. Boli to skvelé roky a výborná skúsenosť, no postupne som začal narážať na kariérny strop a bariéry. Niektoré dvere ku vzdelávaniu a kariérnemu posunu sa ti jednoducho neotvoria, keď nie si domáci. Nebudeme si nahovárať, že to nie je tak. Povedal som si, že už nebudem strácať čas a chcem kariérne rásť. Rozhodol som sa vrátiť domov.
Ondrej v plnom pracovnom nasadení v DeutschManne
Po návrate si zakotvil v DeutschManne. Čo teba priviedlo práve sem?
Hlavným motívom bola moja priateľka, ktorá žila v Trebišove. Chcel som byť čo najviac s ňou, preto som sa sem prisťahoval. Zároveň som hľadal prácu, kde by som aktívne využíval angličtinu. Keď jazyk nepoužívaš, rýchlo ho zabudneš. A to som nechcel.
Dnes žijeme v Parchovanoch a do práce dochádzam. :)
Vo firme si začínal na inej pozícii ako dnes. Ako vyzeral tvoj posun?
Začínal som ako disponent, aby som nabral potrebné skúsenosti s transportami. Neskôr som sa posunul na pozíciu obchodníka.
Čo ťa na práci obchodníka v špedícii najviac baví?
Táto práca nie je monotónna. Hoci sú transporty podobné, každý deň prináša iné situácie a výzvy, ktoré treba rýchlo a efektívne vyriešiť. A to ma baví.
Dobre si rozložiť sily, nepodceniť prípravu, vedieť sa v pravý čas otočiť a predovšetkým nestratiť pokoru pred tým, čo je väčšie ako my sami. To je Ondrejov recept na hory a prekonávanie nielen nadmorských výšok, ale aj samého seba. Ak chceš pracovať so zaujímavými ľuďmi ako Ondrej, spoznať svoje limity a posuníť ich vyššie, pozri si naše pracovné pozície.