19.09.2025
Disciplína, drina a vášeň: Rozhovor s Miroslavom Princíkom
Viacnásobný medailista Svetových hier hasičov a policajtov dokazuje, že nič nie je nemožné
V americkom Birminghame sa v júli skončilo najväčšie športové podujatie pre záchranné zložky sveta – Svetové hry polície a hasičov 2025. Medzi reprezentantmi Slovenska bol aj Miroslav Princík, ktorého na ceste za jeho cieľmi sprevádzame od 2019. Dlhodobo podporujeme výnimočné talenty z nášho okolia – ľudí, ktorí sú odhodlaní urobiť maximum pre svoj cieľ. A keďže disciplína, tvrdá práca a vášeň sú nám blízke, Mira sme vyspovedali a prinášame vám tento exkluzívny rozhovor:
Môžeš nám povedať viac o tomto športovom podujatí?
Svetové hry polície a hasičov sú medzinárodným športovým podujatím. Zúčastňujú sa ho príslušníci polície, colníci či hasiči. Súťaží sa vo viac ako 60 disciplínach a ide o druhé najväčšie multišportové podujatie na svete po Olympijských hrách. Tieto hry patria medzi TOP 10 všetkých svetových športových súťaží a úroveň zúčastnených býva veľmi vysoká. Nie sú to amatérske hry.
Toto sú Tvoje druhé hry. Ako si sa dostal na toto top podujatie sveta?
Prvýkrát som na tieto hry išiel v roku 2019 do Číny. V tej dobe sme začali spolupracovať s Miriam Poništovou (výkonná riaditeľka DeutschMannu) a vtedy ma prvýkrát podporila. Získal som prvé úspechy a dostal som sa do povedomia športového centra Polície. Športový klub polície Bratislava (ŠKP Bratislava) má vo svojej histórii významné osobnosti slovenského športu, ako napríklad bratov Hochschornerovcov.
V akých disciplínach si súťažil a aké výsledky si dosiahol?
Súťažil som v osemboji, štafete a dvojboji. Tento rok sme sa prebojovali z 24 štafiet až do finále, kde sme získali striebornú medailu. Brazília vyhrala o 1,5 sekundy, Jamajka bola tretia. Ak si uvedomíme, že oba teamy mali medzi sebou bežcov z Olympijských hier z Rio de Janeiro, je to až neuveriteľné medzi akými športovcami sme stáli a čo sa nám podarilo.
Ako prvú súťaž si absolvoval Osemboj. Bolo to však len pár hodín po prílete, navyše s časovým posunom.
Áno, toto nebolo ideálne. V Amerike je časový posun 5-7 hodín. Po dlhom lete, ktorý sa skomplikoval, som prišiel do hotela o jednej nad ránom a o siedmej ráno som mal už bežať. Bolo tam 27 stupňov a 90 % vlhkosť. Osemboj je extrémne náročný. Tam sa spája všetko – rýchlosť, vytrvalosť, sila. Musíš trénovať všetky disciplíny, navyše ich máš za sebou. Osemboj tvorí 5 km beh, 100 m šprint, 100 m plávanie, zhyby na hrazde, vrch guľou, šplh na lane bez pomoci nôh, benchpress a prekážková dráha. Po tomto lete a nevyspatý, som skončil nakoniec štvrtý.
Únava z letu, časový posun, lietadlová strava a málo spánku sa odzrkadlili na výsledku. Ale napriek tomu to považujem za veľký úspech. Po zrátaní všetkých disciplín v celodennom preteku ma od medaily delili len 2 sekundy.
Nie si profesionálny športovec, napriek tomu podávaš profi výkony. Aká je Tvoja športová minulosť?
Ja som bol celý život vedený k športu, nakoľko môj otec bol telocvikár a je doteraz aj tréner plávania. Prešiel som si všetkými športami ako malý chlapec. Chcel som byť hokejista, futbalista a v 14-tich rokoch ma otec vzal pod svoje krídla ako tréner. Začal som robiť krátke triatlony, potom Ironmana. Celý môj život sa spájal so športom – robil som záchranára na Cypre, plavčíka a potom hasiča. Popri tom som robil aj charitatívne akcie so silnou podporou DeutschMannu. Zbierali sme napríklad peniažky pre postihnuté deti a onkologických pacientov v rámci Nočného behu v Trebišove, ktorý som bežal v komplet hasičskej výstroji.
Akému športu sa aktuálne venuješ najviac a kedy trénuješ?
Teraz sa venujem hlavne extrémnym ultramaratónom - od 50 km vyššie. Bežíme v Tatrách cez skaly, je tam prevýšenie aj 3,5 km. Pre niekoho nepochopiteľné, ale mňa to napĺňa. Kým mi funguje hlava a zdravie, tak myslím, že ešte mám čo ukázať. Trénujem skoro ráno, alebo neskoro večer, aby som neobmedzoval rodinu.
Máš aj mentálneho kouča?
(Smiech) Moju manželku. Keď jej poviem, že chcem ísť na Majstrovstvá sveta, povie: „Čo tu teda robíš, prečo netrénuješ?“. Ona sa postará o deti a domácnosť a dá mi absolútnu podporu. A potom je tam moja hlava, podpora priateľov a môjho otca. Od neho sa neustále učím.
Odkiaľ berieš teda silu a psychickú odolnosť?
Som z Trebišova. Mám taký pocit, že my východniari sme tak prirodzene nastavení, čelíme výzvam, naučili sme sa byť silní. Podpora teamu a rodiny je tiež extrémne dôležitá. Boli súťaže, kde sme dva roky trénovali a nevyšlo to. Boli sme z toho sklamaní. Psychický tlak je veľký, všetci od Teba očakávajú výsledky. Aj Ty máš na seba nároky. Tohto roku ma delili 2 sekundy od medialy v osemboji. A áno, bol som z toho sklamaný. Ale potom som si uvedomil, aká je konkurencia a čo sa nám podarilo dosiahnuť.
Už nemáš 25 rokov. Cítiš na sebe zub času?
Neviem čím to je, ale v 40-ke mám lepšie výsledky ako v 30-ke. Trénujem viac hlavu a to odhodlanie mám ešte väčšie. Nebojím sa naložiť si viac, trénujem 5x do týždňa, ale starám sa viac o regeneráciu. Popritom chodím do práce a mám rodinu, takže sa snažím o efektívnu logistiku. Je to náročné, ale dá sa to, keď človek chce. Len za posledných 10 mesiacov som najazdil 51 tisíc kilometrov, keďže syna Filipa nemáme doma a chceme byť s ním.
Hovoríš, že trénuješ viac hlavu. Čo to znamená?
Ja tvrdím, že hlava zvládne o 10-15 % viac ako zvládne telo. Je veľký rozdiel, či si povieš „už len“, alebo „ešte“. Tvoja hlava lepšie príjme, že má pred sebou už LEN kilometer, už LEN jeden tréning. Trénovať treba nielen telo, ale aj hlavu. Nedá sa pre mňa neexistuje. Dokážeme veľké veci, keď chceme. V tom sme s Miriam na jednej lodi. Zrejme aj preto naše partnerstvo funguje tak dobre, lebo si hodnotovo a názorovo rozumieme.
Ako vyzerá Tvoj typický týždeň čo sa týka tréningov?
Ráno o piatej vstávam. O pol šiestej som už na tréningu, kým rodina spí, aby som ich neukracoval o spoločný čas. Najprv si dám kardio 40 minút a potom posilňovanie. Do ôsmej mám odtrénované, potom prídem domov a idem do práce. Snažím sa 5-6x do týždňa trénovať. Starám sa popritom aj o dom a chodím za synom do Martina.
Vrcholové podujatie máš za sebou. Čo Ťa čaká ešte tento rok?
Tento rok už nič významné, ale nejaké preteky pred sebou ešte mám. Dvakrát trailový beh 10 km a uvidíme, čo mi príde do cesty. Ja si určite nejakú výzvu nájdem. :)
Ako konkrétne Ti pomáha DeutschMann?
Je to pre mňa obrovská pomoc. Ťažko je na Slovensku nájsť človeka - CEO, ktorý by ma ako športovca vôbec prijal. Miriam ma prijala a uvidela vo mne potenciál. A pre môjho syna to je možnosť veľkej budúcnosti. Ja na oplátku tepujem firmu a umývam okná, aby som to aspoň sčasti vrátil. Myslím, že sme si ľudsky a hodnotovo sadli, vieme sa otvorene porozprávať a na nič sa nemusíme hrať. Možno DeutschMann z tejto pomoci nebude nikdy nič mať a je skvelé, že existujú takí ľudia ako Miriam. Keď vidí snahu a vášeň pre niečo, je ochotná tých ľudí podporiť. Bez finančnej podpory by sme sa nedostali z Trebišova. To sú tréningy, ubytovanie, strava pre mňa a môjho syna. Pri plate hasiča a pri ďalších dvoch deťoch by to nešlo.
Syn ide v Tvojich športových šľapajách. Aký šport učaroval jemu?
Filip hrá futbal v klube Fomat Martin. Vo svojich 12 rokoch už hrá v kvalitnom teame za 14-ročných. Snažím sa ho podporovať, aby mal dobrých trénerov. Je 300 km od domova a stará sa o seba sám. Je to preňho veľká škola samostatnosti a disciplíny. A za to, že je to možné, vďačím hlavne Miriam.
Filip je talent. O tom niet pochýb. Čo ho učíš, aby uspel?
Vieš, je tenká hranica medzi úspechom a neúspechom. Môj syn vidí, že ho tréneri chcú, vidí úspešné príbehy športovcov na Instagrame. Môhlo by ho zomlieť ego, mohol by uveriť v svoju dokonalosť a prestať trénovať. Len talent nestačí, tvrdá drina je základ. Keď skončí tréning, nejde von s kamošmi, ale ešte si 20 minút kope loptu. Učím ho, že to jedno percento, ktoré urobíi navyše, je ten rozdiel. To, čo je ochotný urobiť naviac a iní už nie, aby si uspel.
Ďakujeme za rozhovor a držíme palce.