06.10.2025

Plyn na podlahe, strach bokom. Zlomil si stavec… a o mesiac znovu pretekal

O nehode, ktorá ho nezastavila, a o vášni, ktorá poháňa tri generácie jednej rodiny. Rozhovor o tom, čo znamená nikdy to nevzdať.

Dušan Králik - úspešný trebišovský talent, pri ktorom roky stojíme. Pretekár na buggyne. „Buggyna“ je slangový názov pre buggy – malé, ľahké auto alebo terénne vozidlo, často s otvorenou karosériou. Pretekanie na buggy si získalo pred mnohými rokmi jeho otca a v pretekaní pokračuje už aj jeho 4 -ročný syn. 3 generácie Králikovcov s vášňou pre rovnaký šport.

Ako si sa k tejto zaujímavej vášni dostal?

Na prvé preteky ma zobral otec, keď som mal 8 – 9 rokov. Bola to láska na prvý pohľad, nechcel som odísť preč. Tá atmosféra bola magická. V čase, keď začínal môj otec, v roku 1985, nebolo to až také jednoduché ako v súčasnosti. Dnes “stačí“ mať peniaze a všetko potrebné na závod si kúpiš. Ak si niečo chcel kúpiť otec v tej dobe, musel sa preukázať licenciou jazdca. Nestačilo si to objednať ako je tomu dnes. Otec jazdil hobby preteky. Bola to však drahá záľuba a chcel s tým prestať. Tak som začal pracovať na brigádach a zarobil som si na prvé auto, ktoré som kupoval v Čechách. Jazdil som najprv na aute. Raz som presadol na pretekoch z auta do buggy a bolo rozhodnuté. Už som nechcel nič iné. 

V čom je to iné?

Je to ako lietadlo na hline. Máš pocit, že lietaš.

Čo je podľa teba dôležité, aby si v tom uspel?

Musíš mať tú vášeň v sebe a nemať z toho strach. Mal som aj nehodu, kde som si zlomil jeden stavec a mal som vysunutú platničku, ktorá mi tlačila na miechu. Doktor mi v ten rok preteky zakázal, ale ja som do toho išiel. O mesiac som už pretekal aj s bolesťami. Sú takí, ktorých to odradilo, ale podľa mňa to človek musí mať v sebe a zabojovať v ťažkých chvíľach. Niekedy si to bohužiaľ vyžiada aj svoju daň.

Ako dlho si si dával dokopy ten stavec?

Bolí to doteraz. O mesiac od nehody som bol na pretekoch, vtedy som to vnímal intenzívne. Ale chcel som vyhrať, nie voziť sa. Tá vášeň je silnejšia ako bolesti.

Musíte mať na preteky špeciálne oblečenie?

Áno, musí to byť nehorľavé oblečenie, aj spodná bielizeň a kukla. Kvôli bezpečnosti sa to pred pretekmi aj kontroluje.

Čo je najnebezpečnejšie pri tomto športe?

Môžete napríklad zhorieť v aute, ako na formule. Stala sa aj taká vec kolegovi Holanďanovi, že vyletel na dráhe a dopadol dosť tvrdo na trať. Odvtedy je na vozíku, ale napriek tomu jazdí ďalej. 

 

To musia byť naozaj ľudia, ktorí sú blázni do tohto športu...

Áno, ako hovorím, tú vášeň musí mať človek v sebe. Vtedy ho nevie nič zlomiť.

Servisy a skladanie buggyny si robíte sami?

Áno, čo vieme, si urobíme sami. Hlavne môj otec, baví ho to. Čo nevieme, to si dáme vyrobiť. 

Otec ešte jazdí?

Otec má 64 rokov. Naposledy som ho inšpiroval k hobby pretekom a vyhral ich. Aj keď sa mu do toho už nechcelo, nakoniec sa z toho veľmi tešil. Sme tri generácie, ktoré sa tomu venujú, asi máme dedičný gén v rodine. :)

Jazdia aj ženy, alebo je to výlučne mužská záležitosť?

Áno aj ženy, ale je ich menej. Jazdia hlavne v Čechách, v mladšej vekovej kategórii do 18 rokov.

Kedy najskôr môžeš začať?

Od 5 rokov. Môj syn dostal výnimku a jazdí už ako 4-ročný. Všetky deti majú podobné buggyny, až neskôr sa kategórie delia podľa výkonu. 

Aké sú kategórie od 18 rokov?

Tam už si jazdec volí kategóriu sám podľa sily motora. Ja jazdím kategóriu do 1600 cm³. Ak by som chcel vyššiu, potreboval by som zmeniť buggynu a trvalo by to, kým by sme vychytali chyby a je to aj veľká investícia. Vo vyššej kategórii sa jazdia aj preteky vo Veľkej Európe. Nájdu sa jazdci, ktorí majú každú sezónu novú buggynu.

Koľko stojí nová buggyna?

Bez komponentov – motora a elektroniky – okolo 50 tisíc eur. Je to pomerne nákladný šport.
Preto som bol rád, keď mi môj známy dohodol stretnutie s Miriam v DeutschManne. Je to žena, ktorá podporuje ľudí s naozajstnou vášňou pre niečo. Som za to veľmi vďačný, že sa našiel niekto, vďaka komu môžeme pretekať. Podporuje nás od roku 2017.

Kde trénujete?

Problém je, že veľmi nemáme kde trénovať. V Čechách, či Holandsku majú na tratiach trénovacie dni. Tu je to zložitejšie, my chodíme trénovať do Môlče pri Banskej Bystrici. Ale nemáme to za rohom, je potrebné si to dohodnúť. A každý tréning niečo stojí. Opotrebováva sa aj auto – kĺby, pneumatiky.... veľakrát sú pre nás tréningom samotné preteky. 

 

Ako sa k tomu dostal tvoj štvorročný syn? 

Doma na dvore som mu vysvetľoval základné veci. Šiel na preteky a zvládol to. Najprv som ho učil rozumieť vlajkám, aby chápal, čo ktorá vlajka znamená. Je to veľmi dôležité správne zareagovať v rýchlosti. Žltá vlajka napríklad znamená nehodu, červená, že stojíme. Všetko krásne chápe napriek mladému veku a vie rešpektovať pravidlá. To je veľmi dôležité pri tomto športe.

Akou rýchlosťou jazdia buggyny pre deti?

Ak je to sériová buggyna, tak 50-55 km/hod. Ak je tam dorobený motor, tak aj 75 km/hod. Aby zvládol 4-ročný chlapec v tomto tempe zákrutu, musí jazdiť. Buď to má v sebe, alebo nie.

Existuje horný vekový limit? Kto je najstarší jazdec?

Na Slovensku môj otec, i keď nejazdí aktívne, ak jazdí, tak hlavne hobby preteky. Radšej obetuje čas mne a vnukovi. Spomeniem aj Jaroslava Hošeka, je to česká legenda, ktorý má 80 rokov. Neplánuje skončiť, pokračuje ďalej. Česi sú v tomto športe veľmi úspešní.

Keď prídeš na preteky, máš šancu si trať prejsť?

Pred pretekmi si vždy prídeme trať obzrieť. Robia sa aj tzv. „warm up“ dve zahrievacie kolá. Ale to nezvyknem robiť, šetrím si energiu na preteky.

Ako dlho trvá vaša sezóna? A koľko pretekov sa dá stihnúť za sezónu?

Koncom apríla začína sezóna v Humpolci v Čechách a v októbri končíme v Lučenci. Tým, že nemáme veľmi kde trénovať, tak sa učíme a zlepšujeme sa cez preteky. Veľká Európa má 10 pretekov za sezónu, České majstrovstvá okolo 7-8 pretekov a 8 pretekov v Strednej Európe. Čiže dá sa odjazdiť aj 20 pretekov za sezónu. Ale je to náročné, ste v jednom kuse na cestách a v zime oddychujete. Obetujete tomu život, lebo nie ste reálne s rodinou.

Vyhodnocuje sa aj celá sezóna?

Áno, robí sa v Nitre aj v Partizánskom. Ak tento rok vyhráme aj v Lučenci, staneme sa majstrami Slovenska a vicemajstrami strednej Európy. Nechcem predbiehať, ale bolo by to skvelé, keby to vyšlo. V októbri sa to rozhodne. Bude to náročné, ale šance stále sú.

Čo ťa naučili buggyny pre jazdu v osobnom aute?

Základ je predvídať, byť pripravený. Môžu sa stať rôzne veci, z rohu vyletí auto na križovatke. Byť dobrý vodič znamená byť v strehu a vyžaduje si to skúsenosti, ktoré sa nedajú preniesť. V tej rýchlosti na buggyne nie je čas robiť chyby.

Aké sú tvoje plány? Čo by si chcel ešte dokázať?

Chcel by som získať titul v strednej Európe. Pre Veľkú Európu by som potreboval mať výkonnejšiu buggynu. A chcel by som sa venovať synovi a pomôcť mu s týmto športom. S ním by som si tú Veľkú Európu vedel predstaviť.

My ďakujeme Dušanovi Králikovi za rozhovor a držíme mu v októbri palce.