13.08.2025

Návrat domov, alebo ako znova zapustiť korene

Príbehy troch našich kolegýň, ktoré sa po rokoch v zahraničí vrátili domov. S novými skúsenosťami, pohľadom na život. S určitými obavami, ale istotami v ľuďoch, ktorí ich tu čakali. Tento článok bol uverejnený v časopise SME Ženy, aby povzbudil ženy na životných križovatkách. Veríme, že bude inšpirovať aj vás.

My ženy sme majsterky v balansovaní – medzi rodinou, kariérou, vlastnými snami alebo očakávaniami ostatných. V momente, keď začneme uvažovať o zásadnej zmene, akým je aj odchod do zahraničia, sa v nás spustí tichý, ale intenzívny vnútorný proces. Víria v nás protichodné emócie – túžba po slobode a sebarealizácii sa stretáva so strachom z neznámeho. Odvaha vykročiť z komfortnej zóny zápasí s obavami z neistoty. A niekde medzi tým všetkým dozrieva rozhodnutie, poháňané túžbou objaviť nové príležitosti.

Ženská psychika vždy zvažuje mnohé roviny, kladie veľa otázok. Rozhodnutie opustiť rodnú krajinu väčšinou prichádza po dlhom premýšľaní, v ktorom sa prelína odvaha so strachom, nádej s neistotou. Čo keď ale nakoniec po rokoch strávených v zahraničí príde čas, alebo jednoducho „obyčajná“ túžba vrátiť sa späť domov? Vrátiť sa domov po rokoch strávených vonku znamená opäť sa postaviť na tú istú križovatku, len tentokrát s novými skúsenosťami, novým pohľadom na svet a často aj inou ženou v sebe.

Odchod do zahraničia je nepochybne odvážny krok. Ale návrat domov? Ten si vyžaduje mnohokrát ešte viac odvahy. Pretože sa nevraciame do toho istého sveta, z ktorého sme odišli. A čo je ešte dôležitejšie – nevraciame sa ako úplne tá istá osoba.

Niektoré rozhodnutia v živote neprichádzajú ľahko. Zvlášť, ak ide o návrat domov – k rodine, do krajiny, kde sú naše korene, no medzičasom sme si v novej krajine zvykli na iný rytmus, inú reč, iné všetko. Avšak stále viac Sloveniek, ktoré roky žili a pracovali v zahraničí, sa dnes rozhoduje pre návrat domov. Nie preto, že by museli. Ale preto, že chcú. V ich príbehoch sa snúbi odvaha, láska k rodine, ale aj túžba po rovnováhe, ktorú v tempe a anonymite života v cudzine nie vždy nachádzali. Hoci návrat domov nemusí byť vždy ľahký, pre mnohé ženy je to príležitosť znova nájsť samú seba.

Erika: Taliansko jej dalo krídla, Slovensko opäť korene

Keď Erika Fazekašová odchádzala do Talianska, nevedela po taliansky ani slovo. V kufri mala odhodlanie a chuť skúsiť nový život. Pôvodne išla na pár mesiacov. Nakoniec zostala deväť rokov.
„Z Talianska som si odniesla veľa – ľahkosť bytia, vášeň pre jedlo, schopnosť vychutnať si malé momenty, drobnosti. Naozaj som si myslela, že tam zostanem navždy“, hovorí. Naučila sa plynule jazyk, zžila sa s Talianskom.

„Keď sa mi narodil syn, niečo sa vo mne postupne začalo meniť. Chýbala mi rodina, moji blízki,“ spomína Erika. Na Slovensko sa nevrátila hneď po pôrode. Až keď mal jej syn dva roky, zvolila návrat domov. Na východ. Do Trebišova. Bola presvedčená, že s podporou rodiny doma proste zvládne všetko.

Prvé reakcie okolia neboli práve povzbudivé. Hovorili mi: „V Taliansku si bola príliš dlho, tu si nenájdeš dobrú prácu, nieto ešte v cudzej reči.“ No Erika vedela, že má čo ponúknuť. Chcela prácu, ktorá by ju napĺňala, kde by mohla rásť. Našla ju DeutschManne, kam nastúpila ako disponentka a kde má na starosti talianskych klientov. „Od začiatku som cítila, že som obklopená ľuďmi, ktorí veria v môj potenciál. Krok za krokom som rástla – a dnes zastávam vyššiu pracovnú pozíciu, než som kedykoľvek predtým dosiahla.“

A aj keď práca v špedícii nebola jej dievčenským snom, dnes po rokoch v špedičnej spoločnosti hovorí, že ju práve tento neplánovaný smer posunul najďalej. Ako uvádza: „Nikdy som nemala vysnívanú prácu. Ale keď sa nad tým zamyslím, toto je vlastne ona.“ Pre Erikinu novú životnú fázu bolo kľúčové, že natrafila na zamestnávateľa, ktorý dokázal porozumieť jej príbehu. Nie každá firma má pochopenie pre ženy, ktoré sa vracajú zo zahraničia a prinášajú si so sebou odlišné pracovné návyky a iný pohľad na svet. Tie, ktoré áno, im môžu pomôcť preniesť svoje skúsenosti zo sveta domov.

Eta: Keď sa sníva o vôni domova

Etela Jurasová odišla po revolúcii do Talianska pôvodne len na svadbu kamarátky. Nakoniec tam zostala s prestávkami takmer dve desaťročia. Pracovala, starala sa o ľudí, stala sa plnohodnotnou súčasťou inej krajiny. Ako ale sama hovorí: „Najdlhšie, čo som nebola doma, boli 4 roky, keď som sa starala o starého pána, ktorý nemal vôbec nikoho. To sa mi ešte aj snívalo, ako vonia zem u nás.“

Prvé roky v Taliansku boli ťažké, ale učila sa rýchlo. Keď ste v cudzej krajine sama, buď sa zlomíte, alebo zatnete zuby. Eta sa nezlomila a dvadsať rokov prežila v krajine, kde sa naučila nielen jazyk, ale aj si vychutnávať život so všetkým, čo k nemu patrí. A hoci tamojší život milovala, predsa jej niečo chýbalo. Blízkosť. Reč, ktorú netreba prekladať. Pochopenie, ktoré je medzi „svojimi“ samozrejmé. Eta sa napokon po rokoch rozhodla tiež vrátiť. A nie, nebolo to jednoduché. Slovensko za tých dvadsať rokov nezostalo stáť – prišla domov a zistila, že technológie, systém a aj každodenný život sú inde, než ich opustila.

Ako priznáva: „Bála som sa, že sa neuchytím. Že čas, ktorý som strávila inde, už nedoženiem.“
A predsa si našla miesto – v práci, medzi ľuďmi, aj sama v sebe. Priznáva, že nie všetko je ideálne. Veľakrát jej chýba talianske slnko, temperament, aj uvoľnenosť, ktorú si tam zvykla žiť. Eta nie je typická navrátenkyňa. Nie je z tých, čo odišli „na skok“ a po troch rokoch sa vrátili s prízvukom. Je z tých, ktorých návrat sa rodil postupne, nie zbrklo. O to viac si váži, že ho zvládla.
Dvadsať rokov človeka naučí, že nie všetko musí byť bez zádrhelov a zo dňa na deň. Ale keď niečo urobíte pre seba, má to zmysel. A keď sa vrátime – môže to byť ten najväčší krok vpred.

Vrátila sa na východ – a zistila, že aj na Slovensku si vie nájsť prácu, ktorá ju napĺňa a v ktorej je dobrá. V DeutschManne dnes každodenne pracuje s jazykmi a kultúrou, ktorá jej za tie roky tak prirástla k srdcu. S láskou spomína na svoj taliansky domov, ale zároveň vie, že ten skutočný je tu.

Renáta: Vedela som, že sa raz vrátim

Život v zahraničí láka mnohých – niekoho kvôli práci, niekoho zo zvedavosti či túžby vyskúšať si niečo nové. Renáta Sotáková (ktorá má prezývku „Alica“) odišla do Anglicka– naučiť sa najmä jazyk, spoznať iný svet a zistiť, kto vlastne je. Anglicko ju naučilo samostatnosti, trpezlivosti aj schopnosti postaviť sa na vlastné nohy. Vedela však, že po čase sa chce vrátiť. Vrátila sa až po 8 rokoch.

Medzitým prešla rôznymi prácami – strážila deti, pomáhala v nemocnici. Zistila, ako funguje svet, ktorý síce ponúka istý komfort, no nie vždy teplo domova. „Vonku som mala okolo seba naozaj dobrých ľudí, mala som dobré skúsenosti, ale rodina je rodina a diaľka vzťahy úplne neutužuje. Navyše anglické počasie, večný chlad a dážď mi tiež nesedeli,“ približuje bližšie svoje pocity. Hoci mnohé z jej kamarátok si v Anglicku založili rodiny, Renátu to stále ťahalo späť k rodine. Na Slovensko. Okrem túžby po domove často zohrávajú úlohu aj ekonomické a praktické záležitosti. Ako spomína Renáta: „Vonku sa síce dá dobre zarobiť a niektoré veci sa dajú vybaviť rýchlejšie, ale výdavky sú extrémne vysoké. Ak chcete naozaj žiť a budovať si v zahraničí rodinu, život v Anglicku nie je o nič jednoduchší.“

Aj keď si mnohí myslia, že návrat domov musí byť jednoduchý, môže, aj nemusí to tak byť. Po toľkých rokoch v inom prostredí, v inom systéme, sa človek musí opäť zorientovať. Znovu si budovať istotu a dôveru vo svoje schopnosti, budovať kariéru odznova. Renáta sa na to pozerala triezvo a najmä s odhodlaním. Ako hovorí: „Vedela som, že som jazykovo zdatná a mám cenné skúsenosti. Verila som, že ak som sa vedela uplatniť vonku, dokážem to aj doma.“

A naozaj. Vďaka plynulej angličtine a skúsenostiam z Anglicka dnes úspešne pracuje v trebišovskej firme, kde sa denne používa až šestnásť jazykov. Pracovné prostredie, v ktorom sa stretáva celý svet, jej dáva pocit zmysluplnosti a zároveň ju spája s tým, čo si priniesla z Anglicka – rozhľad, otvorenosť a schopnosť komunikovať naprieč kultúrami.
Je to ako mať kúsok sveta doma. 

Nová kapitola, nie krok späť

V spoločnosti stále pretrváva obraz, že lepší život sa v zahraničí hľadá ľahšie. Talentová expertka Iva Kleinová upozorňuje, že takýto jednostranný pohľad vytvára dojem, že emigrácia je jedinou „racionálnou“ voľbou. Dáta pritom ukazujú, že hoci o odchode do zahraničia uvažuje až 60 % mladých Slovákov a Sloveniek, skutočne odchádza len malá časť z nich. Väčšina mladých stále hodnotí svoj domov ako miesto, kde majú možnosť rásť, budovať kariéru a žiť naplno.

Mnohí majú zároveň skreslenú predstavu o živote v zahraničí. Vo Švajčiarsku musia napríklad rodičia často zabezpečiť školské obedy samy, čo znamená dodatočnú finančnú záťaž. V Spojených štátoch je zase zdravotná starostlivosť tak drahá, že mnohí žijú v stálom strese z prípadných úrazov alebo chorôb. Naproti tomu Slovensko ponúka dostupnú zdravotnú starostlivosť, najmä pediatrickú, čo je veľkou výhodou pre mladé rodiny.

Návrat či zotrvanie doma nie je len otázkou ekonomickej kalkulácie. Je to aj túžba po stabilite, pocite spolupatričnosti, po kultúre a jazyku, ktoré formujú nás a našu identitu. V globalizovanom svete sa domov často stáva miestom emocionálneho ukotvenia,  nielen geografickou polohou. V čase, keď ženy balansujú medzi rôznymi možnosťami a tlakom okolia, je dôležité zmeniť naratív. Nejde o to prezentovať Slovensko len ako krajinu, ktorú treba „vymeniť“ za inú, ale poukázať aj na výhody, ktoré doma máme.  

Príbehy Eriky, Etely a Renáty tiež ukazujú, že návrat domov nie je ústup, ale posun – často ten najosobnejší. Nie je to útek, alebo znak zlyhania. Je to silná osobná redefinícia. Vedomá voľba. Voľba byť bližšie ku svojim koreňom, rodine, ku kultúre, ktorá nás formovala, ale najmä návrat k sebe samej.