09.03.2026

Milujem čaro objavovania, čoho je ľudská bytosť schopná

Miriam Poništová, naša CEO, hľadá v ľuďoch potenciál a keď ho vidí, dáva im príležitosť, o ktorej často ani nesnívajú. Prečítajte si rozhovor, ktorý publikoval časopis SME Ženy.

Potenciál je pre Miriam Ponoštovú dôležitejší, než samotné skúsenosti. A to chce v riadení spoločnosti naozvaj veľkú odvahu. 

Keď ste v roku 1999 založili spoločne s manželom špedičnú firmu v Trebišove, s obmedzenými zdrojmi a skúsenosťami, čo bolo pre vás najťažšie – naučiť sa procesy, viesť ľudí, alebo veriť sama sebe?

Som zvyknutá riešiť veci ako prichádzajú. Keď sú vyriešené, idem ďalej, nevraciam sa k nim. Keď sme v podnikaní začínali, prichádzali veci na riešenie z každej strany. Vyriešila som a išla ďalej. Veľa som študovala, to robím dodnes. Čo som nevedela vyriešiť, na to som si hľadala ľudí, ktorí vedia to, čo ja neviem. Riadim sa pravidlom: Posilňuj to, v čom si dobrý a ignoruj to, že strata prišla. Napríklad minulý rok som trikrát sadila fazuľu a trikrát mi nevyšla. Zasadila som ju aj štvrtýkrát. Beriem to tak, nevyšla, idem ďalej, kým je počasie, opäť ju posadím. Robím, kým sa to nepodarí. Nedá sa neexistuje a nedám si pokoj, kým úlohu nevyriešim.

Čo vás podnikanie naučilo o ľuďoch? 

Že každý človek je jedinečný a niečím výnimočný. A že je mojou úlohou tú jeho výnimočnosť objaviť a dať mu priestor ju rozvíjať. Milujem to čaro objavovania, čoho je ľudská bytosť schopná. A baví ma s ľuďmi pracovať a pomáhať im na ich ceste, ktorá sa stáva našou spoločnou.

A čo samej o sebe? 

Že sa vždy so všetkým dá niečo urobiť! Ideálne tým správnym smerom. Takže som asi večný optimista, ktorý sa nevzdáva a vždy, keď padnem na kolená, oprášim ich, ošetrím rany, pofúkam, zdvihnem sa a kráčam ďalej. Lebo veď vzdať sa môžem vždy, ale prečo teraz?

V DeutschManne prijímate ľudí bez predchádzajúcich skúseností v špedícii. Prečo je pre Vás potenciál dôležitejší než samotné skúsenosti?

Som bývalá učiteľka a princíp učenia som si preniesla aj do firmy. Kedysi som učila deti, aby zvládli danú látku. Teraz učíme dospelých. Máme vlastnú vzdelávaciu akadémiu, kde ľudí vedieme krok po kroku, aby pochopili všetko, čo táto práca prináša. V našom teame máme len štyroch ľudí so vzdelaním v doprave, ostatní prišli z rôznych profesií – z gastronómie, armády, opatrovateľstva či obchodu. Neraz je to výhoda, pretože prichádzajú bez zaužívaných návykov z iných špedícií a ľahšie prijímajú náš spôsob fungovania.

Čo však nevieme naučiť, je charakter. Hľadáme ľudí, ktorí sa chcú vzdelávať a napredovať, keďže vzdelávanie je u nás prirodzenou súčasťou pracovného procesu. Hľadáme dobrých a čestných ľudí, ktorí budú hrať teamovo. Etika je u nás na prvom mieste vo vzťahu jeden k druhému, k našim dodávateľom aj klientom. 

Ak má človek úprimný záujem a chuť na sebe pracovať, má u nás dvere otvorené. Pomôžeme, potiahneme, ale človek aj tak po svojej ceste musí kráčať sám, nik za neho neurobí jeho prácu a nesie za ňu plnú zodpovednosť. Je to však ľahšie, ak viete, že máte podporu a pomocnú ruku, keď treba. To, čo vyžadujeme je, aby človek už pri nástupe ovládal cudzí jazyk, keďže pracujeme so zahraničnými partnermi.

Na čo sa dnes vo svojom rozhodovaní spoliehate – v práci aj mimo nej – a ktoré hodnoty, resp. zásady sú pre vás nepriestrelné?

Hodnoty sú na prvom mieste a sprevádzajú všetky moje rozhodnutia. Pomoc je našou najdôležitejšou hodnotou – pomáhame klientom vyriešiť ich problém s prepravou, dodávateľom mať stabilného a silného partnera, zamestnancom mať prácu, za ktorú sú spravodlivo odmenení a so svojimi rodinami žijú tam, kde sa cítia doma. Etika je základná hodnota našej práce aj správania sa. Čestnosť a transparentnosť sprevádzajú našu prácu na každom kroku. Na všetkých pozíciách. Radšej neurobím biznis, nech by bol akokoľvek zaujímavý, ak by som sa mala spreneveriť hodnotám. Presne toto učím aj mojich ľudí. 

Keď mám dáta, rozhodujem sa rýchlo. Doba, ktorú momentálne žijeme, má však mnoho premenných a nedá sa opierať len o dáta. To, čo platilo včera, dnes už neplatí. Nevieme, aké nariadenie nás opäť ovplyvní, vieme len, že opäť nebude dostatok času sa naň pripraviť. Plánujeme investície a rozvoj, ale príde transakčná daň a všetko sa zrazu mení. Preto sa snažím konať pružne, ale vždy zodpovedne.

Čas väčšinou ukáže, či rozhodnutie bolo dobré. Ak nie, treba to rýchlo vyhodnotiť, zmeniť, čo treba, poučiť sa a ísť ďalej. Keď urobím rozhodnutie, stojím si za ním a nesiem všetky jeho dôsledky, či už sú dobré, alebo zistím, že rozhodnutie nebolo správne. Nepitvám ho, nevraciam sa k nemu dookola. Minulosť už nezmením, ale dnes môžem urobiť opäť niečo dobré a byť lepšia ako včera. U nás ľudí nenálepkujeme, chyby berieme ako súčasť učenia. Vieme, že prídu. Máme mechanizmus na to, aby sa rýchlo zachytili a opravili. Najdôležitejšie je priznať ich otvorene. To, čo neznesiem, je zahmlievanie a klamstvo.

Čo dnes považujete za najviac podceňovaný faktor úspechu v podnikaní?

V dnešnej neistej dobe je to podľa mňa schopnosť rýchlo sa rozhodovať a byť pripravený prevziať zodpovednosť za svoje činy. Mnohí čakajú na ideálne podmienky alebo istotu výsledku, ale tie väčšinou neprídu. Podnikanie je o tom, že konáte s tým, čo máte a učíte sa z každého kroku. Dôležité je nevzdať sa. Verím, že ak sa niečo nepodarilo, znamená to len, že ste to ešte neskúsili dostatočný počet krát alebo ste zatiaľ nenašli ten správny spôsob, ako dosiahnuť cieľ.

Neviem, či by som vytrvalosť nazvala podceňovanou, ale určite patrí medzi rozhodujúce faktory úspechu. Vytrvať, aj keď sa veci nedaria a každý deň sa snažiť byť aspoň o kúsok lepší ako včera. 

Je o vás známe, že „nedá sa“ nepatrí do vášho slovníka. Kedy ste naposledy čelili niečomu, čo sprvoti vyzeralo nemožne, a napriek všetkému ste to zvládli?

Keďže verím, že „nedá sa“ naozaj neexistuje, nevnímam veci týmto spôsobom. Skôr sa pozerám na každú novú situáciu ako na výzvu, ktorú jednoducho treba zvládnuť. Môžem však spomenúť niečo, čo pre nás bolo úplne nové. Pred pár týždňami k nám nastúpili prví zamestnanci z Filipín. Keď sme túto tému riešili s agentúrou, povedali nám, že ešte nik na Slovensku ich neoslovil s takouto požiadavkou. Väčšina firiem hľadá pracovníkov z tretích krajín na manuálne pozície, my sme však hľadali ľudí na odborné pozície v špedícii. Naši noví kolegovia sa práve zaúčajú na pozíciu disponenta a každý deň sa učia po slovensky. Priniesli so sebou novú kultúru, filipínsky optimizmus, veľkú vďačnosť, aj množstvo komických situácií, ktoré prirodzene vznikajú pri ochutnávaní tradičných jedál, spoznávaní firmy aj okolia. 

Čo by ste povedali ľuďom, ktorí dnes zvažujú odchod zo Slovenska, pretože neveria, že sa tu dá vybudovať dobrá kariéra a zmysluplný život?

Úprimne a od srdca by som povedala: „Choďte.“ Ak vás tu nič nedrží, choďte zbierať skúsenosti do zahraničia. Každá takáto skúsenosť človeka posunie ďalej. Bohužiaľ, v tejto krajine momentálne nie je stabilita a na prvý pohľad sa môže zdať, že inde bude lepšie.

Treba si však uvedomiť viac vecí. V cudzine ľudia často nerobia profesie, ktoré vyštudovali, a neraz začínajú výrazne nižšie. Mnohí si tam nevybudujú kariéru, o akej snívali, hoci za tie isté roky by mohli na Slovensku postupne rásť, vzdelávať sa, napredovať. Z vlastných skúseností našich kolegov viem, že život v cudzine nie je vôbec taký ružový, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Ak tam nechcete len pracovať, ale aj žiť, riešite tie isté veci ako doma – školy, zdravotnú starostlivosť, každodenné povinnosti. A často zistíte, že to nie je o nič jednoduchšie. Mnohým napokon začne chýbať domov, rodina, alebo obyčajné drobnosti. Vzťahy sa predsa ľahšie udržiavajú, keď sa môžete stretnúť osobne a nie cez obrazovku. Vždy budete cudzinec a pocit domova možno nikdy nepríde. 

Nemyslím si, že treba utekať. Ak niekto odíde, nech sa raz vráti – potrebujeme ľudí so skúsenosťami, jazykom a chuťou posúvať veci dopredu. Nie je to len o krajine, ale aj o mieste a ľuďoch, s ktorými pracujete a žijete. My v DeutschManne podnikáme už 26 rokov a ostávame tu. Moji zamestnanci sú pre mňa ako rodina, cítim za nich, aj za ich rodiny zodpovednosť. Firmu sme vybudovali od nuly a prežijeme aj toto obdobie.

Ak človek verí vo svoju prácu, záleží mu na rodine a chce žiť doma, dá sa tu vybudovať kariéra, aj zmysluplný život. A keď si človek a firma sadnú, hranice prestávajú existovať. Napríklad 72% našich zamestnancov je u nás viac ako 5 rokov. Ak máte stabilitu, priestor na rast a práca vás baví, je to veľmi dobrý základ do spokojného života doma vo svojom regióne.

Je nejaká otázka, na ktorú nerada odpovedáte? 

Áno, najmä v biznis rozhovoroch. Často sa ma pýtajú: „Ako to zvládate ako žena? Byť matkou, viesť domácnosť a popritom ešte aj firmu?“ Mužom túto otázku nikto nedáva. Môj obchodný riaditeľ má tiež dve deti, dom a záhradu – a nik sa ho nepýta, ako to všetko stíha.

V takejto otázke často nie je úprimná zvedavosť, ale skrytá pochybnosť. Akoby v nej znelo: Som prekvapený, že na to stačíš. Maternica neznižuje IQ, ani schopnosť viesť ľudí. Keď sa rozprávam o biznise, chcem riešiť stratégiu, efektivitu a reálne výsledky, rovnako ako muži. Lenže kým ich sa pýtajú na úspechy a názor, ženy často na logistiku večerí a školských tašiek.

My ženy dokážeme zvládnuť aj rodinu, aj prácu a robíme to denne. V biznise nie sme „ženy, ktoré to zvládajú“, ale profesionálky a rovnocenné partnerky. Formujeme svoje firmy, prinášame inú energiu. A to je niečo, na čo by sa spoločnosť mala sústrediť. Pretože práve to vie posunúť firmy aj spoločnosť ďalej.