Rýchly kontakt
+421-56-668 05 01
deutschmann@deutschmann.sk

Cookies nám pomáhajú vylepšovať naše služby. Používaním tohto web súhlasíte s používaním súborov cookie. Ďalšie informácie

Začala som podnikať z lásky k manželovi

20.3.2007


Nemali nič. Peniaze už vôbec nie. Našli si zahraničných partnerov, ktorí uverili ich odhodlaniu, a dnes... vlastnia špedičnú firmu s 15 zamestnancami a obratom 160 miliónov korún.
Trinásť rokov bola učiteľkou. V školstve, navyše za socializmu, sa nedalo príliš vybočovať z radu a staršie kolegyne ju presviedčali, aby ani neukazovala, čo všetko dokáže. Preto rýchlo stratila chuť. Potom sa doba zmenila a Miriam Poništová už neprestávala myslieť na to, že by mohla mať osud svojej rodiny vo vlastných rukách. Koncom februára na vyhodnotení prvého ročníka súťaže Podnikateľ roka 2006 prevzala Cenu Profitu za najkrajší podnikateľský príbeh.

 

Bývame v Trebišove na východe Slovenska. Po revolúcii manžel nastúpil do špedičnej firmy v Košiciach, ale malo to dve nevýhody. Peňazí sme aj tak nemali dostatok a navyše bol stále preč z domu. Pýtala som sa ho, či by sme nezačali spolu podnikať. Ja som si verila, hovorila som si, že keď v triede zvládnem tridsať detí, zvládnem hocičo. Ale manžel sa na podnikanie ešte necítil byť zrelý, chcel si byť istý, že to zvládne.

Bez koruny
Nedalo nám to, v rôznych časopisoch sme našli odkazy na nemecké firmy a napísali sme sto listov s rovnakým znením – či by nemali záujem investovať do špedície na Slovensku, ale treba vložiť kapitál. Zo stovky sa ozvali iba dvaja: jeden negatívne a jeden v tom zmysle, že má záujem o spoluprácu, ale ani on na to nemá dostatok peňazí. Sľúbil však, že sa pokúsi zohnať nejakého známeho.
Po čase sa ozval, či sa môžeme stretnúť vo Frankfurte. Vtedy sme nemali ani peniaze na letenku, tak sme si požičali od rodičov. Vo Frankfurte sme sa dohodli ešte aj na tom, aby základné imanie firmy nebolo 200-tisíc korún, ale milión. Pre nás sme dohodli 20-percentný podiel s tým, že ho budeme splácať zo zisku firmy.
Ale nešlo to až tak hladko. Manžela som musela ešte rok na toto podnikanie prehovárať. Potom sme založili eseročku DeutschMann Internationale Spedition. Manžel robil obchodníka, ja som najprv popri učení v škole mala na starosti administratívu. Na začiatok sme zobrali ešte jednu zamestnankyňu a začali sme. Bola to odvaha nič netušiaceho, pretože sme nevedeli, ako takáto firma má fungovať. Trvalo tri roky, kým sme sa postavili na vlastné nohy a zobrali ďalších zamestnancov. Po štyroch rokoch sa nám začalo dariť.
V tom čase sme išli znova za spolumajiteľmi, teda investormi, s prosbou, nech nám predajú ďalších 30 percent. Práce bolo veľa a ak sme chceli žiadať o nejaké granty, zvyčajne tam bola podmienka, aby vo firme mal slovenský vlastník aspoň 50 percent. Vedeli sme, že 51 percent nám investori nedajú, ale 50 nám dali.
Minulý rok sme od našich partnerov odkúpili aj zvyšných päťdesiat percent.

Biznis
V našom podnikaní sme nevymysleli nič prevratne nové. Firmu sme postavili na rečovej bariére, ktorá na Slovensku existovala a existuje. Nemáme vlastné autá, robíme sprostredkovateľov dopravy. Klientov máme v zahraničí, tí rozprávajú cudzími jazykmi a máme dodávateľov – najmä slovenských dopravcov, ktorí vlastnia kamióny, ale nemajú na ne náklad. Takže niečo ako burza. Klient dá ponuku a tá špedícia, ktorá je lepšia či bližšia klientovej predstave, vyhráva.
Na začiatku sme oslovovali všetkých potenciálnych zákazníkov, hľadali sme kontakty, prezentovali sa im. Prvý transport sme urobili pre švajčiarskeho klienta, ktorý si potrpí na vysokú kvalitu. Dobré meno sme si vybudovali na základe spoľahlivo odvedenej práce – potom si už klienti medzi sebou dávali referencie. A slovenských dodávateľov sme si získali tým, že im vždy prišla platba za ich služby, ako sme sa dohodli.
Na Slovensku sme sa však stretli s veľkou korupciou, a preto sme presedlali na zahraničných klientov. To, čo robíme, nie aj ani tak o samotnej službe – preprave tovaru, ale skôr o vzťahoch so zákazníkmi. Kľúčovým slovom je pomoc. Pomáhame klientom vyriešiť ich problém s prepravou tovaru. Keď majú dobrý pocit z našich služieb, opäť sa na nás obrátia. Máme tie isté podmienky ako ostatné špedície, ale my vieme budovať dobré vzťahy s klientmi. A ak niečo nezvládneme, vieme aj platiť za chyby.

Ľudia
Tým, že je naše podnikanie postavené na cudzích jazykoch, všetci naši zamestnanci musia ovládať najmenej dva, aby sa vedeli dohovoriť. Najviac času mi zaberie práve hľadanie takýchto ľudí. Teda nielen aby ovládali jazyky, ale aby ich aj bavila práca. Vo firme nechcem ľudí, ktorí by prichádzali iba pre peniaze. Takže to hlavné v mojej práci je výber ľudí, ich následné zaškoľovanie a motivovanie.
Veľmi dobre nám funguje odmeňovanie odvodené od toho, koľko pracovník vyprodukuje pre firmu. Každý človek funguje na základe jeho výsledkov, takže platí, ako sa bude dariť firme, tak sa bude dariť aj jemu.
Firma je veľká rodina. Je rozdelená na niekoľko oddelení, ktoré medzi sebou každý týždeň súťažia vo výsledkoch o drobnosti – čokoládu, lístky na hokej. V zime robíme firemné lyžovačky, v lete sa robí športový deň, dobročinné akcie pre školy. Záleží mi na našich zamestnancoch a snažím sa im pomáhať tak, aby boli šťastní nielen v práci, ale aj v súkromnom živote.
Ľudia sú najväčší poklad firmy, veľmi si ich vážim za ich prácu.

Aká som
Nekompromisná, prísna, v istom zmysle možno aj šibnutá – idem do čohokoľvek, čo v živote príde. A neustále šliapem na plný plyn. Na ľudí sa snažím pôsobiť dobrým príkladom. Nikdy by som nežiadala od podriadeného niečo, čo by som neurobila sama. A ukazujem im veci z viacerých uhlov.
Podnikateľ by mal byť ako učiteľ, ktorý dokáže prijímať ľudí s láskou, dať im možnosť a priestor. A brať ich takých, akí sú, s ich prednosťami aj nedostatkami.
Nikdy si nepripúšťam riziká. Viem, že sú, ale nejako neočakávam porážky alebo veci, ktoré by nemali vyjsť. Ale nepúšťam sa ani do obchodov, ktoré už na prvý pohľad nevyzerajú dobre.
Ako podnikateľka som sa cítila hneď od začiatku. Mala som pocit, že toto je nový duch, ktorý prichádza do môjho života. Od začiatku som to vnímala ako úžasné, veľké tvorenie, aj keď som nevedela, čo presne prináša. Bola som nadšená, že môžem stáť pri zrode niečoho a hovoriť, ako to bude vyzerať.
Môj život je vzrušujúcejší ako predtým. Ale zmenil sa iba v tom, že robím, čo ma vždy bavilo robiť – manažovať, organizovať niečo, dávať veci do poriadku, čo znamená viac roboty. Oboch s manželom nás táto práca veľmi baví, vzájomne sa dopĺňame a podporujeme.

Budúcnosť
Predstavy mám rovnako divoké ako na začiatku. Chceli by sme, aby firma ďalej rástla a počas nasledujúcich päť až desať rokov vytvorila pracovné miesta pre sto ľudí. Pri tempe, akým ideme, to nie je nereálne. V Trebišove som vyrastala odmalička a chcela by som, aby sme tu fungovali ako korektná firma, ktorá môže ľudí normálne zaplatiť, aby k nám chodili s radosťou, aby vo firme vládli dobré vzťahy.
Popri tejto firme mám ešte ďalšie dve, z toho jednu v Košiciach. Ako bývalá učiteľka si uvedomujem, že deti nie sú dnes dostatočne prichystané na život, a tak mám doučovacie centrum pre deti, ktoré majú problémy s čítaním a písaním. Mám ešte inú firmu, ktorá sa venuje poradenstvu podnikateľom.

Miriam Poništová (37)
Vyštudovala pedagogiku a geografiu na Pedagogickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. V roku 1999 spolu s manželom a investormi, ktorých si sami našli, založili „obývačkovú“ špedičnú firmu. Onedlho si prenajali kanceláriu v bývalom zdravotnom stredisku a nasledujúce štyri roky každý rok búrali stenu do ďalšej kancelárie. Dnes sídlia v nových priestoroch a s 15 zamestnancami dosahujú ročný obrat okolo 160 miliónov korún. Nevlastnia kamióny, ich pracovným nástrojom sú len telefóny, počítače, organizačné a komunikačné schopnosti ich zamestnancov.

Pavel Kováč



Nájdete nás na Facebooku

Zatvoriť

Vyhľadajte si obchodníka vo vašom okolí

Zvoľte jazyk, v ktorom chcete komunikovať: